Jade Mirranová - Nevídané, neslýchané

Jade sedela celkom na kraji stola. Nahla sa trochu dopredu ponad stôl a prešla pohľadom po tvárach ostatných Slizolinčanov. Ani jeden sa netváril priateľsky. Zazerali na ňu, ako na votrelca, ale keď sa na stole zjavili raňajky pustili sa do jedla. Po raňajkách sa na chvíľu Arianna stretla s Jade, aby jej mohla dať nové učebnice a rozvrh hodín. Habit svojej fakulty ešte nemala, takže bola odetá v klasickom rokfortskom, aké nosili prváci v prvý deň. Na svoje zdesenie Jade zistila, že jej prvá hodina je Obrana proti čiernej mágii. Veľmi dobre vedela, ktorý profesor ju učí. Na chvíľu ju premohol strach, ale uvedomila si, že sa nemá čoho báť a už vôbec sa nebude báť jeho. Poslušne nasledovala svojich spolužiakov hore do učebne. Keď ta dorazili, stihla si všimnúť, že táto hodina je spoločná s Chrabromilom. Zrazu sa dvere otvorili, stál v nich Snape. Všetci okamžite stíchli. Zamračeným pohľadom si každého premeral, potom im dal pokyn, aby šli dovnútra. Toto nebola ich prvá hodina, a keďže na Snapeových hodinách Jade nebola, nevedela, čo preberali minule. Snape stál pred svojím stolom a chystal sa prehovoriť.
„Ako ste si stihli všimnúť,“ zlomyseľne sa uškŕňal Snape, „máme novú študentku.“ Všetky hlavy sa otočili na Jade. Aj Snape na ňu uprene hľadel. „Slečna Mirranová, predpokladám, že neviete nič o tom, čo sme preberali minulú hodinu,“ teraz už stál rovno pred jej stolom a z vrchu sa na ňu pozeral.
„Nie, neviem,“ odvetila Jade.
„Neverbálne zaklínadlá, slečna Mirranová, definíciu si môžete prečítať v učebnici,“ otočil sa a kráčal k svojmu stolu, „... a teraz, všetci utvorte dvojice, viete, čo máte robiť. Vaše výkony, až na pár výnimiek, sú žalostné. Nezaškodí vám ďalšie precvičovanie,“ dopovedal, založil si ruky a dôležito sa tváriac ich sledoval. Každý si v okamihu našiel svoj pár, iba Jade ostala sama. Snape si to hneď všimol a ako prichádzal k nej natiahol ruku a pritiahol si Nevilla.
„Longbottom, utvoríte pár so slečnou Mirranovou,“ prikázal Snape.
„Ale ja...“ snažil sa namietať Neville.
„Nepočuli ste, čo som povedal?!“ napomenul ho profesor, prikázal im, aby začali a odišiel skontrolovať ostatných. Jade videla, že jedným okom sleduje aj ich. Nešťastne pozrela na Nevilla, ktorý sa tváril, akoby práve zjedol kyselinovú šumienku. Sama nevedela prečo, ale mala pocit, že mu musí niečo povedať.
„Nemusíš sa ma báť,“ milo sa mu prihovorila. Neville sa len nervózne mykol.
„Ale ja sa ťa nebojím,“ snažil sa ju presvedčiť.
„Dobre, tak teda začnime.“
„Ty vieš ako sa to robí? Pretože mne to veľmi nejde, zatiaľ sa mi to nepodarilo ani raz,“ zúfalo sklonil zrak.
„Ja som to už skúšala, neboj sa, chce to len cvik,“ upokojovala ho Jade, „... tak skús na mňa vrhnúť zaklínadlo a ja sa ho pokúsim odvrátiť, dobre?“ Neville súhlasil, zaujal postoj a sústredil sa. O chvíľu bol v tvári celý fialový. Jade stála v strehu, ale keď už čakala príliš dlho sklonila prútik.
„Čo to robíš? Keď budeš takto pokračovať, nikdy sa ti to nepodarí,“ krútila hlavou.
„Ja, no... snažím sa,“ mračil sa Neville.
„Ja viem, že sa snažíš, ale nerob to takto.“
„A ako teda?“
„Pozri, teraz to skúsim ja, dobre? Použijem odzbrojovacie zaklínadlo expeliarmus a budem sa sústrediť na to, že ti chcem z ruky vyraziť prútik. Stačí, keď sa budeš sústrediť na to, čo chceš urobiť... nemysli na nič iné,“ hovorila po tichšie, pretože sa už sústredila. Prižmúrila oči, zakrútila jemne prútikom vo vzduchu, myslela na zaklínadlo a vzápätí vyrazila Nevillovi prútik z ruky. Ten udrel Chrabromilčana, stojaceho za Nevillom, rovno do hlavy.
„Au!“
„Prepáč, Seamus,“ ospravedlňoval sa Neville. „To bolo dobré. Teraz to skúsim ja,“ nadšene vyhlásil. Mierne sa skrčil, natiahol ruku s prútikom a bolo na ňom vidieť, že sa nesmierne sústredí. Jade čakala, či sa mu to podarí, keď sa jej náhle zatmelo pred očami, akoby videla sivý oblak, ktorý sa stále zväčšoval, až kým ju celú nepohltil. V slabom svetle uvidela krv na svojich rukách a potom zdesené tváre študentov ako utekajú, ale už nevidela kam, pretože sivý oblak sa stratil a ona stála pred Nevillom. Ten zakrútil prútikom, ktorému z konca vyletelo zaklínadlo a trafilo Jade rovno do hrude. Hodilo ju do vitríny, rozbila sklo, takže padla na zem s poriadnym rachotom. Zacítila ostrú bolesť na boku pod rebrami, dotkla sa poraneného miesta a pozrela na ruky. Boli celé od krvi. Snape okamžite pribehol k nej, vyčaril sterilnú látku a priložil jej ju na ranu, potom čosi zamrmlal, mávol prútikom a Jade pocítila vnútornú úľavu. Nachvíľu zavrela oči, počula hlasy okolo svojej hlavy a potom to, ako ju niekto zdvihol na ruky a bežal s ňou preč. Zaspala.
Chcela otvoriť oči, ale viečka mala ťažké od únavy. Potom sa chcela posadiť, ale prudká bolesť pod rebrom ju donútila ostať ležať. Ticho zakliala.
„Iba ležte, moja drahá,“ povedala akási osoba. Prinútila sa otvoriť si oči, a uvidela madam Pomfreyovú ako pobehuje okolo jej postele sem a tam.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa Jade, pričom slabo zastonala, pretože ju znova pichlo pod rebrom.
„Mali ste nehodu, nespomínate si?“ prekvapila sa madam Pomfreyová.
„Ani nie,“ Jade sa snažila spomenúť si.
„Škaredo ste sa zranili, ale už je to v poriadku, krvácanie prestalo a aj ranu som zacelila. Ale ešte budem musieť dať pozor, aby ste nedostali horúčku,“ vysvetľovala. Jade si skontrolovala ranu pod rebrom.
„Prečo mám obväzy?“
„Len pre istotu, ak by sa stalo niečo neočakávané,“ potom madam Pomfreyová odišla za záves. Jade počula známe hlasy, spoznala riaditeľov hlas, hlas svojej mami a napokon Snapeov a vtedy si spomenula, čo sa stalo.
„Ach...“ vzdychla si. Uvedomila si, že sa Snape s Ariannou hádajú, pretože striedavo na seba zvyšovali hlas. Tresli dvere a potom počula kroky a...
„Jade, ako sa cítiš?“ prešla Arianna za záves a celá preľaknutá sa opýtala, zatiahla ho naspäť a sadla si jej na posteľ.
„Je mi dobre, mama,“ zaklamala, pretože v skutočnosti sa necítila najlepšie.
„Prečo si sa hádala so Snapeom?“ náhle sa opýtala Jade. Očividne to Ariannu prekvapilo.
„Nehádala... chcela som len.... vysvetlenie, čo sa vlastne stalo,“ bolo na nej vidieť, že ťažko hľadá slová, aj keď to bola pravda. Jade sa zamračila, snažila sa presne spomenúť si, čo sa stalo.
„Vieš,“ opatrne začala, „stalo sa mi to zase. To, čo aj minulé leto, spomínaš si?“
„Mala si videnie?“ potichu sa opýtala Arianna.
„Myslím, že áno,“ smutne si povzdychla. „Prečo som videla samú seba?“
„To sa občas stáva,“ pozrela na svoju dcéru a snažila sa vyberať tie najvhodnejšie slová. Nebolo to ľahké. Veľmi dobre vedela, ako Jade túži stať sa výbornou vešticou tak, ako to bolo po mnohé generácie v jej okolí a prostredí, v ktorom vyrastala. „Viem, ako ti stará mama stále naznačovala, že nebude z teba jasnovidka, a že túto časť mágie si nikdy neosvojíš dostatočne dobre. Nechcela som... nevenovala som tomu pozornosť, pretože som vedela, že sa mýli,“ odmlčal sa, keď videla v Jadiných očiach sklamanie.
„Ale nemýlila sa, nikdy sa nemýli,“ povedala Jade.
„Ani starká nie je neomylná, a ja viem, že v tvojom prípade nemala pravdu. Áno, tvoje pochybnosti sú na mieste, ale teraz, keď ti môžem pomôcť zlepšiť sa...“
„To sa predsa nedá naučiť!“
„Ale ty to tam v sebe niekde máš,“ naliehala Arianna.
„Teraz je predovšetkým dôležité, aby si sa vyliečila. Potom sa uvidí,“
„A čo hovoríš na to, že som sa dostala do Slizolinu?“ podráždene nahodila tému. „Na to by mala byť stará mama hrdá, či nie?“
„Prečo tak hovoríš?“ mračila sa Arianna. Na Jade dopadal lúč z mesiaca, čo svietil na nočnej oblohe, ako obrovský lampáš.
„Nemá najlepšiu povesť, akosi z neho vychádzajú samí smrťožrúti,“ kyslo sa zatvárila, „a tí obyčajne používajú čiernu mágiu a všetci slúžia Veď-Vieš-Komu.“
„Nezáleží na tom, do akej fakulty chodíš. To z teba nerobí lepšiu, či horšiu čarodejnicu,“ krútila hlavou Arianna. Jade mala pocit, akoby hovorila z vlastnej skúsenosti.
„Okrem toho, mám taký zlý pocit z profesora Snapea, nepáči sa mi,“ pokračovala Jade znechutene sa tváriac.
„Máš preto nejaký dôvod?“
„Aj tak sa to dozvieš... v prvú noc ma nachytal pri výrobe elixíru dolu v žalári, asi som si ho tým pohnevala. Bol dosť nepríjemný a hneď mi ho zničil a zobral mi aj ostatné veci,“ pohoršovala sa Jade a horlivo pri tom gestikulovala rukami vo vzduchu.
„Urobil dobre... a netvár sa previnilo,“ pohrozila jej Arianna, keď videla, že sa chce znova obhajovať. Jade to vzdala, a k tomu všetkému len dodala:
„Mám pocit, že čierna mágia je v tejto fakulte viac než vítaná. Nerozumiem, prečo sa naša rodina zaoberala čiernou mágiou... má to niečo spoločné s veštením?!“ Arianna nevedela, čo má povedať, zahľadela sa von oknom a uvažovala nad tým, čo jej práve dcéra povedala. Jade ani nečakala, že jej dostane odpovede. Nepýtala sa ju totiž po prvýkrát. Arianna pobozkala dcéru na čelo, zaželala jej dobrú noc a opustila nemocničné krídlo. Rýchlim krokom sa premiestnila do zborovne. Dúfala, že sa tam stretne so Snapeom. Od kedy prišla sa ešte poriadne nerozprávali, až do tejto nešťastnej nehody, kedy nebola práve najpríjemnejšia. Takmer naň ho kričala, keby nebolo Dumbledora, možno by sa nezdržala a spravila ešte niečo horšie. Položila si ruku na srdce, privrela oči a ďakovala za to, že sa Jade nestala táto nehoda osudnou. Vošla dovnútra a uvidela ho stáť nad stolom, kde sa prehrabával v papieroch. Tváril sa, že ju nevidí, alebo skôr, že ju nechce vidieť. Pomaly sa k nemu priblížila a predstierala, že ju niečo ohromné zaujalo na zemi.
„Počula som, že si zničil Jadin elixír,“ opatrne sa mu prihovorila. Snape jej venoval len zamračený pohľad.
„Urobil si správne,“ pokračovala. Pomaly k nej zdvihol zrak a snažil sa byť pokojný, ale pri spomienke na tú udalosť sa v ňom stupňoval hnev. Stále však nič nepovedal.
„Zdá sa mi to, alebo sa na mňa hneváš?“ skúšala ďalej. No Snape na ňu iba stále prísne zazeral.
„Povedz mi už, čo cítiš?
„Radosť to rozhodne nie je,“ veľmi dôrazne vyslovil každé slovo.
„Mrzí ma, že som na teba kričala, ale veľmi som sa vyľakala.“
„Nie, nemrzí,“ venoval jej jeden zo svojich pohŕdavých pohľadov.
„Čo ti vadí?“
„Nesúhlasím s tým, aby si tu ostávala! Ani ty, ani... tvoja dcéra,“ myklo mu kútikom úst, ale nie preto, že by sa chcel usmiať.
„To je mi ľúto, ale budeš sa s tým musieť zmieriť.“
„Mali sme dohodu!“ naliehal Snape.
„Teraz tu učím, Severus, a Dumbledore mi ponúkol...“
„Viem, čo ti ponúkol! Rozhodne to nestojí za to, aby si riskovala svoj život a život dcéry kvôli,“ tváril sa nanajvýš znechutene, keď to chcel dopovedať, „vešteniu!“
„Budem môcť znova otvoriť svoje vnútorné oko. Nevieš ako veľmi po tom túžim!“ rozhnevala sa.
„Bol by som pokojnejší, keby bolo všetko tak, ako sme sa dohodli!“ precedil pomedzi zuby.
„Pravdaže,“ trpko sa zasmiala, „... ale veci sa zmenili,“ jej tón znel pokojne. Prešla za jeho chrbát. „A ešte sa toho veľa zmení,“ povedala s očakávaním, že ho to zaujme. Otočil sa k nej a v jeho očiach videla znepokojenie.
„Ty niečo vieš?“ hlbokým, nebezpečným hlasom sa opýtal.
„Nie,“ meravo odpovedala, „ale keď sa vráti moja matka, myslím, že nám prinesie veľmi zlé správy,“ pozrela mu do čiernych očí, mračil sa, ale už nič nepovedal. Očividne ho nie len zaujala, ale aj zneistila. Bol si istý, že mu klamala, keď tvrdila, že nič nevie. Napadlo ho, že sa musí pozhovárať s Dumbledorom osamote.

Mohlo byť niečo po polnoci, keď sa Jade celá rozhorúčená zobudila na bubnovanie dažďa. Silno pršalo a fúkal ostrý vietor, počula ako stromy udierajú múry hradu. Chvíľu nevedela, kde sa nachádza. Porozhliadla sa po miestnosti ale nič nespoznávala. Začala hľadať svoj prútik. Jednou nohou stúpila na studenú dlažbu ošetrovne, vstala a narovnala si nočnú košeľu. Vlasy mala strapaté, a niektoré pramene vlasov prilepené na líca. Trasúc sa celá vybrala sa do svojej klubovne. Premýšľala aké má heslo, aj keď v podstate všetky veci si nechala vo svojej komnate; teraz už maminej. V skutočnosti v slizolinskej klubovni ešte nebola... čo na tom záleží, mávla rukou do vzduchu, teraz potrebuje nájsť svoj prútik. Bosá kráčala po prázdnych a tmavých chodbách. Žiadnu nespoznávala, ešte si nestihla všetky pozrieť, a už vôbec nie zapamätať. Kdesi v diaľke pred sebou počula hlasy. Boli to chlapčenské hlasy. Videla aj slabé svetlo vychádzajúceho z jedného prútika. Zastavila sa na rohu chodby tak, aby ju nevideli.
„Hovor tichšie!“ naliehal jeden z nich na kamaráta.
„Prepáč, Draco.“
Draco? Znelo jej to meno v hlave, potom jej svitlo. To je predsa Draco Malfoy, protivný chlapec, ktorému sa páčila myšlienka na čiernu mágiu. Pozornejšie sa započúvala do ich rozhovoru.
„Čo budeme teraz robiť?
„Musíme hľadať ďalej!“ rozčuľoval sa Draco.
„Ale kde? A ako, keď ani nevieš, čo hľadáme?“
„Nepuď tupec Goyle! Mám už plán, bude to ťažké, ale vy dvaja mi v tom pomôžete!“ stíchol a obzrel sa, či ho niekto nesleduje. Jade sa viac stiahla za roh.
„Nik tú vec nevidel a nik o nej nepočul, ale exituje kniha, kde sa o tom spomína, a ja ju chcem nájsť,“ znova sa odmlčal , „Padáme! Niekto ide!“ zhasol prútik a traja chlapci sa vyparili skôr, ako si to stihla všimnúť. Svetlo však stále odniekiaľ prichádzalo, obzrela sa a uvidela pre sebou stáť: „Profesorka McGonagallová,“ s hrôzou ju oslovila Jade.
„Čo to má znamenať?! Prečo nie ste v nemocničnom krídle vo svojej posteli?!“ prísne ju napomenula. Jade sa slabo podlomili kolená a skoro spadla. McGonagallová ju musela podoprieť.
„Veď vy máte horúčku,“ vyľakala sa, keď sa jej dotkla, „Okamžite si musíte isť ľahnúť, zavolám vašu matku, ale najprv vás odprevadím do postele,“ rozhodla McGonagallová.

4. Kapitola || 6. Kapitola

Na strážiČo priniesla Rumelda Nevídané, neslýchanéLen nie Slizolin - časť 2.Len nie Slizolin - časť 1.Arianna MirranováNezvaný hosť